Narodil sa do dvojjazyčnej rodiny, otec bol Július Barč a matka Alžbeta rod. Ivanová, maďarského pôvodu. Po skončení gymnázií pokračoval v štúdiu práva na Karlovej univerzite v Prahe, ktoré musel zo zdravotných dôvodov prerušiť.
V štúdiu pokračoval opäť v rokoch 1928-1934 avšak už štúdiom teológie na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave. Pôsobil ako evanjelický kaplán v Užhorode a ako farár v Pozdišovciach.
V roku 1942 sa vzdal kňazského povolania a prišiel do Martina ako tajomník Slovenskej národnej knižnice. Od roku 1949 až do smrti tu pôsobil ako referent a katalogizátor bibliotéky.
Do literatúry vstúpil krátkou prózou v časopise Vesna v roku 1930 a tiež sériou fejtónov a kurzívok v Národných novinách.
V roku 1933 knižne debutoval zbierkou sociálnych noviel a poviedok Pohádka. Ďalšia zbierka noviel Predposledný život /1940/ sa nesie v duchu hľadania stratenej lásky. Psychologický román s autobiografickými prvkami Železné ruky /1948/ vydal po vojne.
Do roku 1949 napísal 12 divadelných hier, v ktorých analyzoval morálku slovenskej spoločnosti. Na problematiku nezamestnanosti Slovákov v Amerike poukázal v hre 3000 ľudí /1935/, osudy J. Tranovského priblížil v dráme Pevec Boží /1936/. Jeho hru Diktátor v roku 1938 cenzúra stiahla z repertoáru SND.
Dráma Na konci cesty /1939/ spracováva tragédiu nezamestnaného, karierizmus kritizoval vo veselohre Mastný hrniec /1940/, ktorú tiež po premiére v SND cenzúra zakázala.
Vrchol jeho tvorby predstavuje román Matka /1946/, kde sa matka snaží zachrániť život dvoch rozhádaných synov.
Ďalšie jeho drámy sú Neznámy /1944/, Dvaja /1945/ a Veža /1948/.
Okrem zbierok noviel a poviedok vydal aj autobiograficky štylizovaný psychologický román a filmový scenár Pieseň.
