Narodil 2. novembra 1867 v Novej Bani ako jediný syn kováčskeho majstra Ignáca Dodeka a Anny, rodenej Kopernickej. Na jeho vzdelávanie a osobnostný rast mal veľký vplyv novobanský učiteľ a organista Eduard Rizner, ktorý rodičom chlapca aj odporúčal dať ho na ďalšie štúdium. Katolícky duchovný Alexej Peťko, ktorý bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha, prebúdzal v chlapcovi pocit národného povedomia. Napriek svojmu nadaniu však aj tak neunikol rodinnej tradícii a v jej duchu sa v otcovej dielni vyučil kováčskemu remeslu. Absolvoval dokonca i vandrovku, na ktorej ako tovariš pracoval a zdokonaľoval sa vo viacerých mestách Uhorska. Po návrate sa ujal otcovej dielne. V roku 1891 uzavrel manželstvo s Gabrielou Fleškovou, s ktorou sa im narodilo šesť detí- Eugen, Sidónia, Alfréd, Valér, Oktávia a Alfonz. Karol Dodek sa postaral o to, aby aspoň jeho deti získali patričné vzdelanie, ktorého sa jemu samotnému neušlo. Syn Eugen sa stal profesorom kreslenia, dcéry učiteľkami, ďalší syn poštovým úradníkom.
O tom, že bol skutočným majstrom svojho remesla, svedčia jeho zachované kováčske práce: kované náhrobné kríže v zbierkach Pohronského múzea, tiež aj kovaná ohrada szentiványiovskej záhrady na Kollárovej ulici. Donedávna zdobila Dodekova kovaná ohrada s bráničkou aj predzáhradku bývalého Cibulkovho domu na Ulici Andreja Kmeťa. Vyhotovil ho pre svoju dcéru Oktáviu, vydatú za novobanského podnikateľa Aurela Cibulku. V jeho kováčskych prácach sa naplno prejavilo estetické cítenie a výtvarné nadanie. Svoje kováčske práce vystavoval na Milenárnej výstave v Budapešti v roku 1896 a na svetovej výstave v Paríži v roku 1900.
Karol Dodek bol všestranne nadaný a zameraný. Vďaka znalosti jazykov robil preklady z nemčiny a češtiny. Aktívne sa tiež venoval včelárstvu a ovocinárstvu. Svoje pestovateľské a šľachtiteľské schopnosti prezentoval napr. na výstavách v Moskve či v Petrohrade, svoje články publikoval v časopise Včelár a ovocinár. Prispieval tiež do slovenských periodík: Národný hlásnik, Vlasť a svet, Veselé noviny, Pútnik svätovojtešský, Slovenské noviny, Slovenský denník, Tovaryšstvo či v Katolíckych a Ľudových novinách, pričom dominovali príspevky s hospodárskou, remeselnou i sociálnou tematikou. Mal tiež rozsiahlu knižnicu, ktorá patrila medzi najlepšie v meste. Boli v nej zastúpené knihy rôzneho druhu: romány, rozprávky, prírodopisné knihy, cestopisy... Knihy si zaobstaral nielen sám, ale prispeli mu tiež mnohí slovenskí národovci. Nachádzali sa tu publikácie písané prevažne v jazyku slovenskom a českom, ale aj v nemčine, maďarčine, ruštine, srbochorvátčine, či v poľštine. Svoje knihy nielen zbieral a rozdával, ale tiež požičiaval, a to zo svojej verandy každú nedeľu popoludní, pričom si k nemu Novobančania neraz chodili nielen po knihy, ale tiež po rady.
Rád pomáhal ľuďom, poúčal ich, že pre daromné súdne spory len peniaze tratia, čím si znepriatelil tunajších advokátov. Už pred začatím pracovnej doby sedával pred ich kanceláriami a riešil spory čakajúcich obyvateľov, s cieľom poradiť im ako sa majú vyrovnať, aby nemuseli platiť súdne trovy.
Od 90. rokov 19. storočia ho poznamenala predovšetkým spolupráca a priateľstvo so známym slovenským polyhistorom Andrejom Kmeťom. Cez Kmeťa sa zoznámil s mnohými slovenskými dejateľmi, napr. Dr. Samom Czambelom.
Kmeť podnietil v ňom záujem o históriu. Pod Kmeťovým vedením Dodek ako prvý spracoval a uverejnil dejiny mesta Novej Bane v zborníku Tovaryšstvo ilustroval Kmeťove práce z oblasti archeológie a neskôr i sám písal i o okolitých archeologických lokalitách, o hradiskách Zámčisko a Krivín.
Karol Dodek je však v povedomí Novobančanov známy predovšetkým ako amatérsky maliar. Na svojich kresbách, akvareloch i olejomaľbách zvečnil zákutia Novej Bane v podobe v akej ich už dnes nepoznáme, zobrazoval čarokrásne prírodné scenérie Pohronia, venoval sa i portrétnej tvorbe na objednávku, maľoval obrazy slovenských krojovaných mládencov i dievčat, zátišia, obrazy s náboženskou tematikou. Vytvoril i obrázky, zachytávajúce i výjavy z bojov v 1. svetovej vojne a talianske mestá, ktoré mal s postupom frontu možnosť navštíviť. Keďže dopytu po kováčskych výrobkoch bolo čoraz poskromnejšie, pomáhal si predajom svojich obrazov živiť početnú rodinu. Jeho diela nájdeme roztrúsené po Slovensku i po Poľsku, zachovali sa v zbierkach Slovenského národného múzea v Martine, v zbierkach novobanského múzea. Jeho oltárne obrazy nachádzame v kostoloch na Orave a na Spiši, množstvo ich je v súkromnej držbe. Na jar 1903 sa uchádzal o účasť na jarnej výstave Bratislavského umeleckého spolku, kam ho však neprijali, nakoľko nebol členom a nebol profesionálnym umelcom, teda nemal výtvarné vzdelanie. V roku 1905 reprezentoval Slovensko s kolekciou svojich obrazov na výstave v Hodoníne.
Kvôli podpore slovenských kandidátov vo voľbách bol na začiatku 1. svetovej vojny obvinený z vlastizrady a zatknutý. Po prepustení z väzenia musel narukovať na ruský, a neskôr taliansky front, hoci na jeho ročník sa už mobilizácia nevzťahovala. Z frontu sa vrátil v roku 1917 so značne podlomeným zdravím. S nadšením privítal vznik 1. Československej republiky, na počesť ktorého posadil lipu, ktorá dodnes stojí pred budovou ZUŠ v Novej Bani. Vďaka svojej osobnosti a zásluhám sa stal v roku 1919 prvým slovenským starostom Novej Bane. Kvôli častým zdravotným problémom sa však už nemohol naplno venovať tomuto úradu. Zomrel ako 54 ročný na zápal pľúc. Jeho pomník, ktorý financovalo mesto, je dielom sochára Jána Koniareka..
