Narodila sa ako ôsme dieťa učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Riznerovej v Horných Bzinciach. Navštevovala len ľudovú školu u svojho otca, kde získala základné vzdelanie.
Pracovala ako úradníčka Červeného kríža, istý čas pomáhala otcovi v škole a väčšinu života žila z literárnej tvorby v periodikách.
Stretávala sa so svojimi priateľkami Šoltésovou, Timravou a Vansovou. Je to štvorica spisovateliek, ktoré pozdvihli v druhej polovici 19. storočia ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň.
V roku 1910 sa s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom.
V dvanástich rokoch mala prečítanú celú slovenskú literatúru. Z českých autorov mala rada Boženu Němcovú, Karolínu Světlú a Aloisa Jiráska. Písať začala už ako pätnásťročná, kedy jej vyšla Turecká svadba v Slovenských novinách. Ako šestnásťročnej jej vyšla črta Na Štedrý večer.
Písala pod pseudonymami – Ružodolská, Damascéna, Nechtík, Božena, Podjavorinská, Šeršelínová, Špirifangulínová, Ľudka, Ľudmila, Ľudmila R., Veselohorská, Vrzalovská, M. Ružodolský, Milko Ružodolský, Nevädza, Podjavorinský, Podjavorský, Sojka, Teta Ľudmila Podjavorinská.
V písaní ju podporoval ju jej strýko Ľudovít V. Rízner – vynikajúci slovenský bibliograf a národný buditeľ a tiež evanjelický farár Ján Pravoslav Leško, ktorý bol literárne rozhľadený.
V roku 1892 sa odvážila poslať svoje príspevky do Slovenských pohľadov a Národných novín, dovtedy publikovala v peštianských Slovenských novinách /1887/ a v časopise Vlasť a svet /1888/, ktorý bol promaďarsky orientovaný.
Už jej prvotinou Z vesny života /1895/ ju kritika uznala za prvú slovenskú poetku. Toto uznanie jej vyslovovali Terézia Vansová, P.O. Hviezdoslav a Božena Slančíková Timrava, ktorá vyzdvihla najmä jej detskú poéziu.
Začala vydávaním básní a potom začala písať prózu.
Ľudmila Podjavorinská ako prvá žena – poetka – vydala svoje básne knižne. Písala básne plné snov, clivoty zo samoty ale aj túžob po šťastí.
Veršované poviedky predstavujú kritiku meštianskej spoločnosti a jej morálky.
Vrcholom jej veršovanej epiky sú balady, v ktorých sa zameriava na etiku medziľudských vzťahov, na obavy o osud človeka a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja.
Ako proazička písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu. V próze nahliadala do ľudských duší, opisovala každodenné starosti. K vrcholom jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve /1905/, Blud /1906/ a Žena /1910/. Poukazuje v nich na pechorenie sa za majetkom, ktoré krivý charakter a rozbíja rodinný život.
Publikovala na tému postavenia matky, ženy v spoločnosti, možnosti vzdelávania pre ženy, výchova mladej generácie.
Podľa jej názoru, je symbolom slobody človeka a národa úroveň jeho vzdelania a kultúry.
Svojou tvorbou sa radí do obdobia realizmu a svojou kvalitou sa približuje autorom ako sú Svetozár Hurban Vajanský, Martin Kukučín či Jozef Gregor Tajovský.
Preslávila sa však literatúrou pre deti, ktorou sa snažila formovať osobnosť dieťaťa.
Verše uverejňovala v Novinách malých, v Zorničke, Včielke, Priateľovi dietok a v Slniečku. Tematicky sa zameriavala na život detí a prírodu, čo podčiarkla zmyslom pre humor. Neskôr detské postavy – veselé, hrajúce sa, vystriedali zvieratká, ktoré sa hrali na ľudský život. K najznámejším zvieracím eposom sú Zajko Bojko /1930/ a Čin-čin /1943/.
Vrcholom jej prozaickej tvorby pre deti je poviedka Baránok boží /1932/, samostatne vydaná.
V roku 1947 jej bol udelený titul Národná umelkyňa .
