autobiografia
Michal Detko
14.08. 2024 (12:48)
Autobiografická kniha Vladimíra Durdíka Keď sa obzriem zachytáva súkromný a profesionálny život herca Vladimíra Durdíka.
Úprimne rozpráva nielen o svojej práci, ale odkrýva aj to, čo pred verejnosťou dlho ostávalo utajené: divadelné vzťahy, ktoré neraz prerástli do lásky, manželskú krízu, zodpovedného a milujúceho otca, túžby a sklamania.
Svoj život Vladimír Durdík vyrozprával Marike Studeničovej, ktorá musela napokon dokončiť jeho príbeh sama.
Príbehy Vladimír Durdíka sú rozmanité a jeho realita je streotypná, nepríjemná, ale aj úsmevná a krásna.
Dozvedáme sa, z akého prostredia vzišiel a akí boli jeho rodičia. Prostredníctvom zážitkov nám približuje jeho detstvo doma v Bratislave aj u starých rodičov v Slovenskom raji.
Oboznamuje nás s hereckým prostredím a so slovenskými hercami, ako ich nepoznáme. Poukazuje ako herectvo ovplyvňuje rodinný život.
Od detstva prechádza k hraniu hokeja cez fajčenie, prvé lásky až po veľké rozhodnutie stať sa hercom. Rozpráva o jeho búrlivej mladosti v kolektíve hercov, do ktorej zasahuje rok 1968.
Veľký priestor venuje svojmu profesionálnemu, ako aj súkromnému životu.
herec Vladimír Durdík
Michal Detko
14.08. 2024 (12:48)
Z divadelných postáv Vladimíra Durdíka stojí za spomenutie stvárnenie Valéra v Tartuffovi (1975) v Štátnom divadle v Košiciach.
V Slovenskom národnom divadle to boli postavy: Peter (1979) v Kolotoči, Šiškin (1982) v Meštiakoch, Andronicus Fabriczy-Glembay (1986) v hre Páni Glembayovci, Leonardo (1987) v Krvavej svadbe.
Zahviezdil aj vo filmoch ako sú napríklad Katakomby (1971), Červené víno (1972), Ďaleko je do neba (1972) a Ohnivé križovatky (1974).
V televíznej tvorbe ukázal svoje herecké kvality okrem Eža a Gábora Vlkolinského aj v Macbethovi (1982) a najmä v Chlapcovi s husľami (1973).
Za výkon vo filme Chlapec s husľami získal Cenu Janka Borodáča.
Ingrid Timková spomína
Michal Detko
14.08. 2024 (12:48)
Herec Vladimír Durdík nám zostane v pamäti aj vďaka jeho zamatovému hlasu, ktorý dotváral jeho vynikajúce recitačné nadanie a ktorý nám znie v ušiach aj vďaka dabingu.
V divadle si ako posledného zahral Žehliara v inscenácii hry Jeana-Claude Grumberga Krajčírky. V tejto úlohe hral takmer bez slov, no napriek tomu bol tým najvýrečnejším pozadím neúnavného a častokrát bežného klebetenia krajčírok.
Jeho kolegyňa Ingrid Timková spomína, že práca s ním bola veľmi príjemná. Bol príjemným a ústretovým kolegom. Nikdy nevyvolával konflikty, práve naopak dodával pocit uvoľnenosti. Má na neho len tie najlepšie spomienky.