Bol významnou osobnosťou slovenského filmu a divadla.
Pokračoval v stopách svojho otca, ktorý sa tiež venoval divadlu a spoluzakladal súbor Detvan.
Po maturite študoval na VŠMU v Bratislave, avšak po dvoch rokoch musel štúdium kvôli očnému ochoreniu ukončiť.
Napriek tomu, že nemal odborné vzdelanie, začal hrávať v divadlách.
Začal v krajskom divadle v Spišskej Novej Vsi /1960-1963/, nasledovala Žilina /1963/, ďalej bol členom činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove /1963-1966/ a napokon hral aj v nitrianskom divadle /1966/.
Od roku 1968 až do roku 1986 pôsobil v slobodnom povolaní.
Od roku 1986 bol členom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Jeho herecké výkony prekračovali herecký priemer, hral veľké postavy a ukázal svoje herecké rozpätie od dramatických po komediálne postavy.
Ivan Palúch je považovaný za prvého moderného Romea.
Jeho prvou hereckou úlohou bol rola dôstojníka Dohnala, ktorého si zahral vo vojnovej dráme Tam za lesem /1962/. Jeho prvá veľká rola však bola postava Adama Jednoručku v balade Markéta Lazarová /1965/.
Tento film a herecký výkon Ivana Palúcha mal taký ohlas, že si ho všimli zahraniční filmoví producenti.
Srbský režisér Aleksander Petrović ho obsadil v milostnom príbehu Čoskoro bude koniec sveta /1968/, v ktorom si zahral po boku svetoznámej francúzskej hviezdy Annie Girardot.
Rovnako veľký úspech zaznamenal v historickom filme Michael Kohlhaas /1968/.
Obidva filmy boli nominované na Zlatú palmu festivalu v Cannes a Ivan Palúch sa tak ako predstaviteľ veľkých rolí dostal k európskej filmovej elite. Ani jeden film nebol ocenený, no film Čoskoro bude koniec sveta bol nominovaný na Oscara.
Ivan Palúch pracoval súbežne aj na Slovensku, pričom za spomenutie stojí film Niet inej cesty /1968/ či Zabitá neděle /1969, ale film bol uvedený až v roku 1990, prezident Svoboda ho dal do trezoru/.
Ak príslušník ŠtB sa predviedol vo filme Ucho /1970/.
Obľubu si u divákov získal vďaka hlavnej postave v rozprávke Princ Bajaja /1971/. Rozprávka získala cenu na Medzinárodnom festivale detských filmov v Benátkach a v súťaži v Španielsku vyhrala ako najlepší detský film.
Ivan Palúch je však predovšetkým Adam Šangala, ktorého stvárnil v historicko-dobrodružnom seriáli Adam Šangala /1972/.
Verejne proklamoval svoj nesúhlas s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy do republiky a preto mu v roku 1969 bolo kvôli normalizačnému režimu zakázané účinkovať v zahraničných projektoch, a o päť rokov neskôr, v roku 1974, mu bolo úplne zakázané hrať v divadle a v televízií aj v Československu.
Príležitosť zahrať si Ivanovi Palúchovi ponúkol režisér Martin Hollý - Signum Laudis /1980/ či Noční jazdci /1981/ a Juraj Jakubisko – Nevera po slovensky /1981/ či Perinbaba /1985/.
V roku 1986 začal opäť hrať v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
Z jeho ďalšej filmografie:
Vlak do stanice Nebe /1972/, Očovské pastorále /1973/, Pacho, hybský zbojník /1975/, Krátky život /1976/, Dvere dokorán /1977/, Rača, láska moja /1977/, Smrť šitá na mieru /1979/, Ja milujem, ty miluješ /1980/, Noční jazdci /1981/, O sláve a tráve /1984/, Iná láska /1985/, Nejasná správa o konci světa /1997/, Ábelov čierny pes /2006/, Nedodržaný sľub /2009/, Legenda o lietajúcom Cypriánovi /2010/, Búrlivé víno /2013/
Bol spoluzakladateľom Akadémie umení v Banskej Bystrici. Kvôli nedokončenému vysokoškolskému vzdelaniu tu nemohol pôsobiť ako pedagóg, vyučoval však na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch.
V roku 2008 bol ocenený za celoživotný prínos na medzinárodnom festivale Artfilm.
V roku 2008 mu vyšla autobiografia Herec Ivan Palúch.
Mal troch synov Ivana, Martina a Petra.
