Je rodákom z Očovej a narodil sa ako tretie dieťa z piatich. Bol vždy tam, kde bola voda, veľmi rád chytal ryby a preto dostal prezývku Mrenica.
Ako malému chlapcovi mu tesne pred koncom vojny zabili mamu, po ktorej zdedil hudobný talent. A ona bola tá, ktorá mu pri búchaní vareškami spievala.
Už ako sedemročný chlapček si hudbou privyrábal pod oknami bohatých gazdov. Svoje prvé husle dostal od chudobnej vdovice a odkazom, aby na nich hral.
Zmyslom jeho života bola hudba, ktorá mu pomáhala zabudnúť na trápenie, ktoré zažíval a jeho snom bolo ísť študovať hru na husliach. Bohužiaľ kvôli pomerom musel ísť do učenia na SOU v Partizánskom, kde získal ubytovanie a stravu zdarma. Tu mal majstra odborného výcviku, ktorý vedel o jeho túžbe venovať sa hre na husliach a študovať to a preto ho vždy, keď mohol, odbremenil od práce, aby mu šetril prsty. Dobre vedel, že jeho huslistických prstov by bola veľká škoda. Tu na učilišti založil hudobnú skupinu, s ktorou hrával na vystúpeniach pre iné učilištia.
Keď hral, dotýkal sa nebies.
Skúšky na bratislavské konzervatórium urobil a absolvoval ho diaľkovo /1958-1962/. Svoj sen o hudbe neprestal snívať.
Ťažké podmienky doma, kde v skromnom domčeku žilo osem ľudí a nikto ho tam nečakal, ho paradoxne posilňovali a sľúbil si, že raz bude mať rodinu, v ktorej sa deti budú rady vracať domov a tento pocit nikdy nezažijú.
S manželkou Evou mal tri deti, Anku, Janka a Evku. Syn Janko je tiež huslista v orchestre Diabolské husle, ktorý založil jeho otec.
Svojou jedinečnou interpretáciou ľudových piesní preslávil nielen Očovú ale celé Slovensko v 52 krajinách sveta.
Ako koncertný majster pôsobil v SĽUKu takmer 33 rokov. Mal rád humor a zábavu, ale pokiaľ išlo o hudbu nevedel, čo je vtip. Profesionálna práca a do hudby vložené srdce bolo to, čo chcel.
Vďaka svojim husličkám spoznával vo svete ľudskosť, kde navštevoval najmä školy, aby zistil, aká pozornosť sa venuje výchove detí prostredníctvom kultúry. Lebo tá spája ľudí bez rozdielu národnosti a vyznania. Spoznávanie nových kultúr ho nesmierne obohacovalo. Mesto, v ktorom hral, sa snažil spoznať, ako aj jeho obyvateľov - poslucháčov, a tým načerpať silu z ich nálady a mesta.
Napriek tomu, že všade vo svete žal úspech a obdiv, aj napriek najpríťažlivejším ponukám zostal verný životu na Slovensku, svojej Očovej, kde bol doma.
Mal rád obyčajných ľudí, od ktorých čerpal múdrosť, čestnosť a úprimný vrelý vzťah k ľudovej hudbe.
Slovenskej ľudovej hudbe spravil obrovské meno doma i vo svete. Venoval sa aj inštrumentálnej úprave. Rád spolupracoval s Janou Kocianovou, ktorá bola jeho žiačkou, keď pripravovali CD s rómskymi piesňami. No spolupracoval aj s Františkom Zvaríkom, Paľom Gáborom, Martinom Babjakom, Grétkou Švercelovou, Miroslavom Dvorským a s mnohými ďalšími spevákmi.
Vyznával svoju životnú filozofiu, že nie je dôležité ani rozhodujúce, kedy z tohto sveta odíde, ale dôležité je to, čo tu zanechá. Pre neho mali význam jeho deti a umenie, ktoré tu zanechal. Lebo umenie bude slúžiť ďalším generáciám a jeho deti či vnúčatá možno budú raz rozdávať vďaka hudbe radosť ako on sám.
Vždy odsudzoval akúkoľvek nenávisť a intoleranciu voči ľudským bytostiam a zdôrazňoval, že ľudia sa musia vnímať na základe schopností a činov, a nie na základe toho, že sú iní. A tiež tvrdil, že svet sa dá zmeniť k lepšiemu pomocou umenia.
Ocenenia:
Posol Slovenska /1995/, Pribinov kríž /1997/, Slovak Gold /1997/, Krištáľové krídlo za rok 2002, Cena mesta Zvolen - za celoživotné dielo /2003/, Čestná cena desaťročia Slovak Gold /2004/ , Cena Banskobystrického samosprávneho kraja /2006/
Jeho album Primášov sen sa stal zlatým nosičom za predaj viac ako 5000 kusov.
Napísal aj knihy Náne odá lavutári, čo je zbierka 50 najznámejších rómskych piesní /1993/, Veselo s husličkami po svete /2001/ a Rómske piesne a múdre slová /2006/.
